Priatel neriesi nase problemy

7 rokov mám priateľa, ale v poslednom čase mám pocit, že to úplne neklape. On evidentne nie a nechce so mnou o tom hovoriť. Ja som od prírody živší človek, takže aj hlasnejší. On zle počuje a 10x sa ma na všetko pýta a to je strašne vysiľujúce. Niekoľkokrát zvýšim hlasitosť oznámenia a on mi potom povie, nech naň nekričím a to je pre mňa ako červená handra pre býka. Nemôžem si pomôcť, ale keď ma nepočuje, jednoducho zvyšujem hlasitosť, kým nedostanem odpoveď. Podobný „drobnosti“ ma sprevádza celý deň. Nikdy ho nič nenapadne samotného a musím mu všetko hovoriť (a niekoľkokrát, aby ma počul). Je to pre mňa strašne vysiľujúce a niekedy sa teším, keď bude mať popoludňajší a celý týždeň sa neuvidíme.

Nemusím veľmi jeho rodinu, ale občas sa premôžem a idem tam. Bohužiaľ to sú ľudia úplne iného razenia, než ktokoľvek iný, koho poznám. Haniť ich nebudem, ja s nimi nežijú, nech si robia, čo chcú… Ale vždy keď sa vrátime, musím si ísť ľahnúť a načerpať silu. Bol štedrý deň a ja som sa tak trochu bála, aby ma nechcel žiadať o ruku pri stromčeku. Nemôžem mu pred celou rodinou povedať, že nie a nemôžem mu pred celou rodinou klamať.

Našťastie to neurobil Deti nemáme a mať nebudeme, ani nevidím dôvod na svadbu. Keď nám nefunguje vzťah teraz, s príchodom rodiny by to bolo ešte horšie a toho sa celý čas obávam. Bojím sa, aby som s ním napríklad omylom neotehotnela, to vôbec nemám v pláne a bola by to pre mňa skôr prekážka, než aby som sa z toho radovala. Dúfam, že sa naše doterajšie problémy vyriešia. Plánovať nejaký väčší záväzok už ale nechcem, stratila som chuť. Vlastne v tomto vzťahu zatiaľ len prežívam a som zvedavá, ako dlho to takto ešte bude. Stále premýšľam o tom, či mu mám oznámiť svoje pocity alebo či to mám nechať byť. Myslím, že jeho odpoveď by bola rovnako niečo v zmysle „veď to tak vôbec nie je“ a podobne a na toto ja naozaj nemám náladu.